Pôvodný objekt konštruovaný zo železobetónového skeletu s výplňou z ľahkého muriva, stenových prefabrikovaných a stropných predpätých panelov bolo aj vzhľadom na nízku kvalitu prevedenia opodstatnené zbúrať a nahradiť novou stavbou. Tu však architekti nešli ľahšou cestou a ušetrené prostriedky na asanáciu objektu investovali do jeho adaptácie. Sanácia to bola neľahká. Predpísané moduly rozpätia konštrukcií limitovali umiestnenie funkcií, ako aj veľkosť buniek pre klientov pri zachovaní podmienky bezbariérovosti. Aj napriek týmto technickým prekážkam a potrebe staticky zosilňovať konštrukcie architekti zhodnotili celú existujúcu konštrukciu iba s minimom asanácií. Objektu dominuje nástupná bezbariérová rampa s oceľovou pergolou. Funkcionalisticky tvarované prekrytie vstupu do objektu budí dôstojný dojem, ktorý bude časom dotvárať extenzívna kvitnúca zeleň. Architekti citlivo zakomponovali pôvodné časti rekreačného areálu, minimálnou asanáciou objekt otvorili a presvetlili formou átria hneď vo vstupnej časti. Objekt je z veľkej časti zdravotníckym zariadením, čo definuje jeho materiálovú a výrazovú sterilnosť – funkcionalistickú čistotu. Tento nevyhnutný odstup od dojmu útulnosti sa architekti snažili kompenzovať práve presvetlením priestorov a prepojením interiéru s exteriérom pomocou dvojice upravených zelených átrií, ako aj záhrady na streche vstupnej časti. Charakter objektu so zvýšenými nárokmi na reguláciu pohybu (pacienti trpiaci Alzheimerovou chorobou nie sú spôsobilí na voľný pohyb bez dohľadu) maximálne prepojenie s exteriérom skôr nevyžaduje. Objekty sociálnej starostlivosti je vhodné zasadzovať do priameho kontaktu s urbánnou štruktúrou, aby nedochádzalo k spoločenskej izolovanosti klientov. Keďže svojím zameraním je špeciálne, tak odľahlosť nie je v tomto prípade mínusom, naopak využíva terapeutický potenciál okolitej prírody. Na celkovom dojme sa podpísalo šetrenie vo fáze zariaďovania interiéru. Objekt už po pár mesiacoch používania trpí opotrebovanosťou, čo, verme, zvládne držať pod kontrolou pravidelná starostlivosť o samotný objekt. Pre podobné prevádzky s permanentným pobytom ľudí v interiéri by taktiež bolo vhodné viac dbať na výmenu vzduchu formou núteného vetrania, nakoľko vetranie pomocou okien bude pravdepodobne nedostatočné. Obzvlášť ak zoberieme do úvahy potrebu zamedzenia otvárania okien pre bezpečnosť klientov. Kvalita architektúry sa v tomto prípade neskrýva v precíznom detaile, ale predovšetkým v prístupe architektov k zhodnoteniu pôvodného chátrajúceho objektu a jeho zdarnej premene pre verejnoprospešnú funkciu. Naopak, príjemné materiálové kompenzácie v prospech útulnosti je možné pozorovať v spoločenskej a jedálenskej časti objektu, kde dominujú drevené podlahy, resp. vkusné vinylové podlahy s imitáciou dreva. Veľmi cenným príspevkom v humanizácii interiéru je riešenie okenných otvorov v klientských izbách, kde všetky miestnosti majú znížený parapet na výšku 450 mm s krytom vyhrievacích telies z dreveného masívu. Ten umožňuje sedenie pre obyvateľov domu alebo návštevy blízkych a predovšetkým bezbariérový výhľad do okolitej prírody aj z perspektívy pohľadu ležiaceho klienta. Slovenská krajina ukrýva mnoho objektov, ktoré dnes chátrajú. Je tu nezpočet opustených účelových zariadení pôvodne určených na politickú rekreáciu, ktoré neboli adaptované na podmienky turistického ruchu. Príklad z Dúbravky ukazuje cestu ako k všeobecnému prospechu možno tieto objekty zhodnotiť. Podobné sociálne zariadenia v kvalitnom priestorovom a architektonickom prevedení spoločnosť vzhľadom na demografický vývoj a predlžovanie veku dožitia potrebuje. A platí, že raz ich budeme potrebovať aj my. Ako architekti by sme mali na to myslieť.

Martin Zaiček